50. | Krajský súd namieta nesúlad skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa napadnutého ustanovenia Trestného zákona so zásadami zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) a prezumpcie neviny podľa označených článkov ústavy a dohovoru. |
51. | Podľa krajského súdu zákaz donucovania k sebaobviňovaniu predstavuje právo podozrivého alebo obvineného, aby nebol žiadnym spôsobom nútený k priznaniu sa alebo k poskytovaniu dôkazu, ktorý by ho mohol usvedčiť alebo akokoľvek spojiť s trestným činom. Keďže napadnutá úprava s odmietnutím poskytnutia dôkazu o vine podozrivým (vzorky vydychovaného vzduchu alebo biologickej vzorky) automaticky spája vznik trestnej zodpovednosti, vyvstáva otázka, či táto úprava neodvodzuje vznik trestnoprávneho postihu od výkonu práva odmietnuť poskytnutie dôkazu o vlastnej vine. S odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky v organizme napadnuté zákonné ustanovenie podľa krajského súdu prezumuje nielen to, že páchateľ vykonal zamestnanie alebo inú činnosť po požití návykovej látky, ale aj to, že jej koncentrácia v jeho organizme dosahuje úroveň vylučujúcu jeho spôsobilosť vykonávať zamestnanie alebo inú činnosť bezchybne. Prezumovanie týchto skutkových okolností sa krajskému súdu javí ako porušenie zásady prezumpcie neviny. |
52. | Keďže zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare, lat.), vyplývajúca z čl. 47 ods. 1 ústavy a predstavujúca podľa judikatúry ESĽP imanentnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru vyplýva zo zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, zlučiteľnosť napadnutej legislatívnej úpravy s uvedenými zásadami ústavný súd preskúmal spoločne. |
53. | Ústavou zaručené základné právo nebyť donútený k sebaobvineniu, t. j. predložiť dôkaz proti sebe pod donútením, je odvodzované z čl. 47 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje právo každého odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. |
54. | Toto základné právo umožňujúce obvinenému neusvedčovať svojou výpoveďou sám seba bolo do slovenského ústavného poriadku podobne ako do ústavných poriadkov mnohých iných demokratických štátov zavedené po vzore piateho dodatku americkej ústavy z roku 1791. Je považované za súčasť tzv. Bill of Rights (Listiny práv, preklad). Doslovný text tohto ustanovenia („no person shall… be compelled in any criminal case to be a witness against himself“ – „nikto nesmie byť v trestnej veci donucovaný k tomu, aby vystupoval ako svedok proti sebe“, preklad) bol pôvodne interpretovaný v úzkom slova zmysle tak, že zákaz donucovania sa vzťahuje iba na výsluch obvineného (podozrivého) alebo inú slovnú komunikáciu s obvineným. Ďalším vývojom judikatúry v Spojených štátoch amerických a európskych krajinách došlo k rozšíreniu interpretácie tohto ustanovenia tak, že obvinený nesmie byť donucovaný nielen k výpovedi, ale ani k inému aktívnemu konaniu, ktorým by prispieval k obstarávaniu dôkazu proti sebe. V právnej náuke je toto pravidlo vyjadrené latinskou formuláciou „nemo tenetur se ipsum accusare“ („nikto nie je povinný sám seba obviňovať“). |
55. | Za aktívne konanie sa v zahraničnej judikatúre (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10) považuje napr. napísanie rukopisného textu (skúška písma) k písmoznaleckej identifikácii, chôdza a iné motorické skúšky sledujúce koordináciu pohybu pri tzv. ambulantnom vyšetrení príznakov opitosti či plnenie úloh súvisiacich s vyšetrovacím pokusom. K uskutočneniu uvedených úkonov môže byť obvinený vyzvaný, prípadne tiež predvolaný či predvedený, nesmie k nim však byť akokoľvek donucovaný, nevynímajúc uložením poriadkovej pokuty. |
56. | Podľa judikatúry ESĽP právo nevypovedať a právo neprispievať k obvineniu seba samého patria k všeobecne uznávaným medzinárodným zásadám, ktoré napriek tomu, že nie sú v čl. 6 dohovoru výslovne zmienené, predstavujú samotnú podstatu pojmu spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu predpokladá, že štátne orgány sa snažia preukázať vinu obžalovaného bez toho, aby použili dôkazne materiály získané donútením alebo pod nátlakom proti vôli obvineného. V tomto ohľade je základné právo neobviňovať seba samého úzko späté s prezumpciou neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru). Uplatňovanie zásady „nemo tenetur se ipsum accusare“ má chrániť obvineného pred bezprávnym donucovaním zo strany štátnych orgánov, a tým prispievať k zabráneniu vzniku justičných omylov a k zabezpečeniu spravodlivého procesu (pozri napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91, z 21. 12. 2000 vo veci Heaney a McGuinness proti Írsku, sťažnosť č. 34720/97, a z 3. 5. 2001 vo veci J. B. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31827/96). Európsky súd pre ľudské práva na druhej strane pripúšťa, že právo mlčať a právo neobviňovať sám seba nie sú absolútnymi právami a teda ich výkon možno obmedziť určitým stupňom nátlaku, ktorý však nesmie byť zneužívajúci. |
57. | V spojitosti s právom nebyť nútený obviňovať sám seba ESĽP zmieňuje dve ďalšie jednotlivé práva, ktoré v širšom zmysle tvoria jeho podstatu, a to právo nebyť nútený k priznaniu sa (právo mlčať) a právo nebyť nútený prispieť k vlastnému obvineniu iným spôsobom ako výpoveďou (objektívnymi alebo vecnými dôkazmi). Súčasne dodáva, že právo neobviňovať sám seba je primárne spojené s rešpektovaním vôle obvinenej osoby nevypovedať. V súlade s bežnou praxou v právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru a taktiež v iných demokratických krajinách sa právo nevypovedať v trestnom konaní nevzťahuje na použitie tých dôkazov, ktoré síce sú získane od obvineného pomocou donútenia, avšak existujú nezávisle na jeho vôli, čo je okrem iného prípad dokumentov získaných na základe domovej prehliadky, dychových skúšok, vzoriek krvi, moči, vlasov alebo nahrávky hlasu a ľudského tkaniva pre účely testu DNA (napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91, a z 25. 9. 2001 vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44787/98). Inými slovami, od obvineného je možné požadovať, aby strpel odňatie napríklad písomnosti a aby strpel odobratie uvedených biologických vzoriek, prípadne aj za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za neprípustné sa považuje iba požadovanie aktívneho prispetia obvineného pri obstarávaní týchto dôkazov, čo bolo odvodené hlavne vo vzťahu k vydaniu písomností (rozsudky ESĽP z 25. februára 1993 vo veci Funke proti Francúzsku, sťažnosť č. 10828/84, a z 3. mája 2001 vo veci J. B. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31827/96). |
58. | Rôzny režim získavania dôkazov z hľadiska práva neusvedčovať sám seba sa opiera o odlišný charakter výpovede a uvedených dôkazov, ktoré existujú objektívne, nezávisle na vôli obvineného. Pri ich získavaní je síce postupované proti vôli obvineného, nevyžaduje sa však od neho jeho aktívna súčinnosť, ale iba strpenie donucovacích úkonov. Naproti tomu výpoveď, slovo, neexistuje objektívne, nezávisle na vôli obvineného, a je ho možné získať len proti vôli obvineného, ak je táto vôľa zlomená fyzickým alebo psychickým donútením, t. j. len keď sa poníži dôstojnosť človeka ako slobodnej bytosti (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10). |
59. | Európsky súd pre ľudské práva však neopomína zdôrazniť, že povinnosť podrobiť sa úkonom vedúcim k zabezpečeniu už uvedených objektívne existujúcich dôkazov, ku ktorým splneniu môže byť osoba v súlade s čl. 6 dohovoru aj donútená, predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (resp. zásah do telesnej integrity osoby), obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 dohovoru, ktorý je prípustný len za podmienok podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda v tých prípadoch, keď k nemu dochádza na základe zákona a v miere nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu zeme, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. |
60. | V súvislosti s možnosťou získania vecného dôkazu aj za pomoci fyzického donútenia vzišla pred ESĽP otázka stanovenia hraníc štátneho donútenia. Vo svojej judikatúre ESĽP označil za neprípustné nielen už zmienené vynucovanie aktívneho prispievania osoby k svojmu obvineniu, ale v prípade, ak obvinený (podozrivý) odmietne súčinnosť pri získavaní dôkazu, hodnotí, či povaha a stupeň donútenia neprekročili dovolený rámec, inými slovami, či stupeň použitého donútenia neprevyšuje intenzitu donútenia obvykle nutnú pre získanie dôkazu tohoto typu. Hrozba a uloženie sankcie za neposkytnutie informácie orgánom činným v trestnom konaní sú podľa ESĽP nezlučiteľné s právom na spravodlivý proces, pokiaľ by v podstate zničili samotnú podstatu práva neobviňovať sám seba. Pri posudzovaní, či použitie donútenia orgánmi činnými v trestnom konaní na účel zaistenia dôkazov porušilo právo neusvedčovať sám seba, ESĽP berie do úvahy štyri kritériá. Sú nimi povaha a intenzita donútenia, existencia relevantných procesných záruk, závažnosť verejného záujmu na vyšetrení a potrestaní daného trestného činu a spôsob a účel použitia takto získaných dôkazov (rozsudok ESĽP z 11. 7. 2006 vo veci Jalloh proti Nemecku, sťažnosť č. 54810/00). |
61. | Už načrtnutý prístup k právu neprispievať k vlastnému obvineniu pri získavaní objektívnych dôkazov zastáva taktiež zahraničná právna úprava a judikatúra, ktorá pri vynucovaní povinnosti obvineného (podozrivého) strpieť prehliadku tela a iné podobné úkony ako donucovacie prostriedky aprobuje ako poriadkovú pokutu považovanú za miernejší donucovací prostriedok, tak aj priame fyzické donútenie, k jeho použitiu má byť pristúpené až po bezvýslednom uložení poriadkovej pokuty (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10). |
62. | Z uvedeného vyplýva, že zásadu nemo tenetur se ipsum accusare nie je možné považovať za bezbrehú. Aj keď jej zásadný význam pre spravodlivosť trestného procesu je nespochybniteľný, jej uplatňovanie by nemalo poskytovať obvinenému (podozrivému) absolútnu ochranu v tom zmysle, že by obvinený (podozrivý) nebol povinný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov vôbec, resp. všetkých. |
63. | Napadnuté legislatívne ustanovenie neupravuje získanie dôkazu od podozrivého o jeho vine proti jeho vôli pomocou donútenia, ale s odmietnutím poskytnúť vzorku vydychovaného vzduchu alebo vzorku krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie prítomnosti návykovej látky, hoci by to nepredstavovalo nebezpečenstvo pre zdravie podozrivého, spája naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. V zmysle napadnutého legislatívneho ustanovenia nielen vykonanie zamestnania alebo inej činnosti (pri ktorých by mohol byť ohrozený život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobená značná škoda na majetku), ale aj odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky v organizme zakladá vznik samotnej trestnej zodpovednosti. Krajský súd vzhliada porušenie zásady prezumpcie neviny a z nej vyplývajúcej zásady zákazu sebaobviňovania, keďže sa mu javí, že z ním tvrdeného dôvodu prezumovania výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej látky, a to dokonca v stave vylučujúcom spôsobilosť, samotné odmietnutie podrobiť sa uvedenému vyšetreniu predstavuje odmietnutie poskytnutia dôkazu o vlastnej vine obvineného, resp. podozrivého. Zákonodarca tak v prípade napadnutej legislatívnej úpravy uprednostnil priamu trestnú zodpovednosť za odmietnutie poskytnutia dôkazu v jej intenciách namiesto jeho vynucovania od obvineného, resp. podozrivého. Už v texte odôvodnenia tohto nálezu načrtnuté medzinárodnoprávne a ústavnoprávne východiská je preto potrebné na posudzovanú vec s ohľadom na jej uvedenú osobitosť aplikovať primerane. |
64. | V zmysle judikatúry ESĽP zásada zákazu sebaobviňovania sa nevzťahuje na použitie tých dôkazov, ktoré aj ak by boli získané od obvineného s pomocou donútenia, existujú však objektívne, nezávisle na jeho vôli, čo je okrem iného prípad dychových skúšok a odberu a vyšetrenia vzoriek krvi alebo iného biologického materiálu (napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91 a z 25. septembra 2001 vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44787/98). V súlade s judikatúrou ESĽP je teda prípustné od obvineného, resp. podozrivého požadovať, aby strpel odobratie vzoriek dychu, krvi alebo iného biologického materiálu, a to aj prípadne za pomoci donútenia a napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za rozporné s uvedenou judikatúrou ESĽP nie je možné považovať ani ustanovenie napadnutej úpravy, ktorá s odmietnutím poskytnutia uvedených vzoriek spája vznik samotnej trestnej zodpovednosti a naplnenie znakov objektívnej stránky trestného činu. Odrazom týchto záverov je v trestnoprocesnej rovine § 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku a vo všeobecnej rovine § 4 ods. 1 a § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov (oprávnením príslušných orgánov vyzvať dotknuté osoby na vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme je dostatočne, aj keď implicitne vyjadrená aj povinnosť týchto osôb podrobiť sa vyšetreniu), resp. vo vzťahu k cestnej premávke je taká povinnosť rovnako upravená, ako je to popísané vo vyjadrení generálneho prokurátora. |
65. | Výnimka zo zákazu sebaobviňovania, ako vyplýva zo skôr prezentovaných téz, má dva podstatné aspekty. Prvým z nich je, že dotknutý dôkaz (informácia, ktorá určitú skutočnosť, tu ovplyvnenie návykovou látkou, potvrdzuje alebo vyvracia) musí byť nezávislý od vôle obvineného. Použitie dôkazného prostriedku teda nesmie dôkaznú informáciu získavať ako vôľový produkt obvineného, resp. podozrivého (povinnosť svoje páchateľstvo oznámiť, priznať sa k nemu alebo o ňom vypovedať), neprípustné je aj na právnom podklade túto osobu nútiť, aby označila bezprostredný zdroj dôkaznej informácie (osobu svedka, kde sa nachádza dôkazne relevantná vec a podobne). V konflikte so zákazom sebaobviňovania však nie je povinnosť strpieť úkon, ktorého výkonom sa dôkazná informácia získa bez ohľadu na vôľu úkonu podrobenej osoby – v tomto prípade strpieť vyšetrenie na zistenie návykovej látky v organizme. |
66. | S tým je previazaný druhý aspekt eliminácie zákazu sebaobviňovania, teda že nesmie ísť o povinnosť prispieť k dokazovaniu aktívnou činnosťou (vrátane výpovede, účasti na rekonštrukcii činu, vyšetrovacom pokuse a podobne). Prípustné je však požadovať pasívnu účasť na úkone, teda umožnenie výkonu domovej prehliadky, osobnej prehliadky, strpieť odňatie veci). Do tejto kategórie prípustnosti patrí aj podrobenie sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktorú dotknutá osoba má povinnosť absolvovať a (naopak) nemá právo ju odmietnuť. Aj uvedené kritérium je teda kumulatívne splnené (k tomu je potrebné uviesť, že z hľadiska interpretácie a aplikácie napadnutého ustanovenia je potrebné pokračovať po výzve na poskytnutie vzorky dychu v prípade jeho odmietnutia výzvou na podrobenie sa odberu krvi, keďže poskytnutie vzorky dychu na rozdiel od odobratia vzorky krvi nie je možné do dôsledkov vykonať pasívnym strpením). |
67. | Keďže ide o právnu povinnosť podrobiť sa vyšetreniu ustanovenú vo verejnom záujme na potlačenie negatívneho spoločenského javu (výkonu kritických činností pod vplyvom návykovej látky) s možnými závažnými následkami vo sfére ústavou chránených hodnôt, ktorá, ako vyplýva z predchádzajúcich odsekov, nie je eliminovaná zákazom sabaobviňovania, môže byť jej porušenie sankcionované, trestnoprávne alebo administratívnoprávne (v posudzovanom prípade priestupkovo), keď výrazom takej trestnoprávnej sankcie je práve napadnuté ustanovenie. Okolnosť, že páchateľ nie je oprávnený vyšetrenie odmietnuť (je povinný strpieť úkon), je relevantná aj na konštatáciu absencie výkonu práva ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona. Hmotnoprávna sankcia (trest) má pôsobiť predovšetkým jej hrozbou, teda preventívne, a takto zabezpečiť splnenie podkladovej povinnosti bez sankčnej aplikácie. |
68. | Odlišným, aj keď vecne spojitým prvkom pri riešení tejto problematiky je procesná úprava spojená s nerešpektovaním povinnosti (podrobiť sa vyšetreniu), čo môže iniciovať postup podľa § 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku, potenciálne spojený aj s primeraným fyzickým donútením (ktoré je kumulovateľné aj s aplikáciou hmotnoprávnej sankcie). |
69. | Popísaným spôsobom je vyjadrený hodnotový základ (legitimita) hmotnoprávne (Trestným zákonom) ustanovenej skutkovej podstaty a sankcie (trestu) podľa napadnutého ustanovenia, ako aj procesne (Trestným poriadkom) podloženého zásahu do osobnej slobody s konzekvenciou aj možného zásahu do telesnej integrity (predchádzajúci odsek), keď účelom skúmanej trestnoprávnej sankcie (spojenej so skutkovou podstatou trestného činu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona) je zabrániť jej hrozbou odmietnutiu povinnosti podrobiť sa úkonu (strpieť ho), ktorý môže viesť k trestnému stíhaniu minimálne (ak nie je prítomný ďalší spôsobený následok) pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona. V rámci trestného stíhania môže byť potom úkon (vyšetrenie na zistenie návykovej látky) vykonaný, v konečnom dôsledku vo vzťahu k neoprávnene odmietnutému odberu krvi postupom podľa skôr označeného ustanovenia (§ 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku), a to aj pri použití primeraného fyzického donútenia. Aj jeho použitiu má hrozba sankciou zabrániť s uvedomením si dotknutej osoby po jej právnom poučení, že ak povinnosť podrobiť sa vyšetreniu nesplní, privodí si tým trestnoprávny postih (§ 289 ods. 2 Trestného zákona), pričom predmetná povinnosť bude od nej aj tak na procesnom podklade vynútená, a teda prítomnosť návykovej látky v jej organizme bude s dôkaznou relevanciou zistená. Taký racionálny obsahový prvok pri presadzovaní ústavou a trestným zákonodarstvom chránených záujmov je základom úpravy dotknutého trestného činu (§ 289 ods. 2) v Trestnom zákone, ako už bolo uvedené, bez konfliktu so zákazom sebaobviňovania. |
70. | Inými slovami, obsahová väzba na odsek 1 napadnutého ustanovenia zároveň prezentuje paralelné a vzájomne vecne podmienené spôsoby zabezpečenia sankčného postihu za samotnú činnosť, pri ktorej by mohli byť ohrozené život alebo zdravie ľudí alebo by mohla byť spôsobená značná škoda na majetku, vykonávanú pod relevantným (spôsobilosť vylučujúcim) vplyvom návykových látok, ktorý si páchateľ privodil, čomu zodpovedá § 289 ods. 1 Trestného zákona (teda aj bez sprievodného, kvalifikačne relevantného poruchového následku), keď § 289 ods. 2 Trestného zákona prispieva k predídeniu a zabráneniu neoprávnenej eliminácie možnosti postihu za takú činnosť v dôkaznej rovine. Nazerajúc na vec touto legitímnou optikou, zákaz sebaobviňovania nie je ustanovením a aplikáciou § 289 ods. 2 Trestného zákona porušený, a to ani v prípade, ak nie je už vopred zrejmé, že môže ísť o trestný čin podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (pri nižšej koncentrácii návykovej látky nevyvolávajúcej stav vylučujúci spôsobilosť môže ísť o alternatívny priestupok), keďže kritický zákaz sa nevzťahuje na podrobenie sa vyšetreniu (strpenie úkonu), ktorým sa jedine a v časovo obmedzenom priestore môže zistiť rozhodujúca skutočnosť ovplyvnenia návykovou látkou, čomu zodpovedá zákonná povinnosť uvedená v bode 64 tohto odôvodnenia in fine (ako všeobecná). Ak však nejde o vopred zrejmé podozrenie zo spáchania trestného činu, minimálne podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (konaním, ktoré vyvolalo dôvod na výzvu na vyšetrenie), fyzické donútenie smerujúce k vyšetreniu (na trestnoprocesnom zákonnom základe podľa § 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku) nemôže byť použité (nie je procesný dôvod na vedenie trestného stíhania pri použití označeného postupu vo vzťahu k podkladovému skutku definovanému výkonom kritickej činnosti), bez ohľadu na to však môže byť pri splnení podmienok podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona spáchaný tam definovaný trestný čin. Pojmovo v každom, ale osobitne v popísanom prípade je potom potrebné zvážiť materiálny korektív prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, v prípade vedenia vozidla vo vzťahu k priestupkovej alternatíve napadnutého ustanovenia podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch. |
71. | Z uvedeného vyplýva, že napadnuté ustanovenie Trestného zákona nijako nezasahuje do základného práva neobviňovať sám seba, resp. obvineného nebyť nútený prispieť k vlastnému obvineniu, preto nie je možné vysloviť nesúlad s čl. 47 ods. 1 ústavy. |
72. | Napadnutý § 289 ods. 2 Trestného zákona nie je výrazom prezumpcie viny vo vzťahu k prečinu podľa odseku 1 tohto ustanovenia ani k jeho priestupkovému korelátu (pri nižšej koncentrácii návykovej látky, teda bez vyvolania stavu vylučujúceho spôsobilosť). Uvedené platí bez ohľadu na okolnosť, že odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na prítomnosť návykovej látky v organizme pri vykonávaní kritických činností bez ohrozenia zdravia osoby vyzvanej na podrobenie sa vyšetreniu (pričom je zákonnou povinnosťou dať sa vyšetriť) budí v popísanej situácii z povahy veci dôvodné podozrenie, že k požitiu návykovej látky dotknutou osobou došlo. Také podozrenie je však štandardným základom trestnoprocesných konzekvencií v úprave trestného stíhania a nič nemení na potrebe dokázania predmetného deliktu (činnosti pod vplyvom návykovej látky) podozrivej osobe, tak ako vo všetkých ostatných prípadoch, keď podozrenie (a to ani v procesnej forme obvinenia) neznamená vinu, teda právoplatné odsúdenie (resp. právoplatný priestupkový postih). Prezumpcia neviny teda nie je porušená. |
73. | Nadväzujúcou otázkou sú možnosti a procesné limity dokazovania, ktoré sú pozitívne podporené aj povinnosťou podrobiť sa vyšetreniu, a to na legitímny účel eliminácie (prevenciou a represiou vo vzájomnej súvzťažnosti) nepochybne rozšíreného negatívneho spoločenského javu, ktorý je definovaný v § 289 ods. 1 Trestného zákona. |
74. | Povinnosť podrobiť sa vyšetreniu je primárne vyjadrená v osobitných zákonoch (o boji proti alkoholizmu a iným toxikomániám, o cestnej premávke) tak, ako to je popísané v predchádzajúcej časti textu. Trestnoprávna sankcia za porušenie dotknutej povinnosti (ktorej ústavný súlad v aspekte zákazu sebaobviňovania bol už posúdený) je zhmotnená v napadnutom ustanovení, keď je príslušná trestná sadzba viazaná na skutkovú podstatu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Taká úprava štandardne vyjadruje povinnosť ako protipól zákazu – tu povinnosť podrobiť sa v predmetnej súvislosti vyšetreniu, resp. v opačnom vyjadrení zákaz nepodrobiť sa mu, a má pôsobiť predovšetkým preventívne, teda hrozbou sankcie, čo znamená realizáciu právnej normy bez jej aplikácie. Ako už opäť bolo vysvetlené, iným (než hmotnoprávna sankcia), aj keď vecne súvisiacim inštitútom je procesný podklad primeraného vynútenia (v prípade nevyhnutnosti aj fyzického) povinnosti poskytnúť biologický materiál na vyšetrenie (§ 155 ods. 2 až 4 Trestného poriadku), keď sa taký postup vykoná len v rámci trestného konania vo vzťahu k podkladovému skutku (kritickej činnosti s podozrením na jej vykonávanie pod vplyvom návykovej látky) a len ak povinnosť podrobiť sa vyšetreniu nie je splnená dobrovoľne, resp. ani pod hrozbou sankcie podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona (ktorá sa však v prípade nesplnenia povinnosti zároveň aktivuje trestnoprocesným postupom). Aj z predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva, že postih podľa napadnutého ustanovenia hrozí, aj ak nedošlo k vynucovaniu podrobenia sa vyšetreniu postupom podľa Trestného poriadku, vtedy však bude potrebné zvažovať priestupkovú alternatívu prečinu podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, ak ide o vodiča vozidla, teda vo vzťahu k priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, pričom materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona má aj širšiu (univerzálnu) platnosť. |
75. | Ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona teda nie je porušením prezumpcie neviny vo vzťahu k trestnému činu podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona ani k inému trestnému činu alebo priestupku, ktorý môže byt spáchaný v súvislosti s výkonom kritických činnosti pod vplyvom návykovej látky, aj keď podozrenie zo spáchania takého iniciačného činu ako protiprávneho konania je v prirodzenej logike veci vyvolané nepodrobením sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky v nadväznosti na predmetnú činnosť, pričom napadnuté ustanovenie podporuje možnosť iniciačný čin objasniť a dokázať, slúži teda práve na prekonanie prezumpcie neviny, resp. unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k takému činu a osobe jeho (možného) páchateľa. Alebo inak ku prezumpcii viny a kritickým činnostiam rozumný prevenčný základ legitímnej a legálnej povinnosti dať sa vyšetriť na zistenie návykovej látky nemožno ponímať ako prezumpciu ovplyvnenia návykovou látkou, podobne ako preventívne meranie prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti v cestnej premávke nemožno chápať ako prezumpciu jej prekročenia v konkrétnom prípade, keď také meranie rovnako prispieva k dokazovaniu na účel sankčného postihu. Iný aspekt ústavného nesúladu napadnutého ustanovenia, a to konflikt so zákazom sebaobviňovania, je predmetom predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia s negatívnou odpoveďou na takto formulovanú otázku. |
76. | Možno dodať, že prezumpcia neviny nie je (samozrejme) porušená ani vo vzťahu k samotnému činu kvalifikovanému podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, ktorý je predmetom trestného stíhania ako každý iný trestný čin a dokazujú sa jeho zákonné znaky. |
77. | Finálny záver ústavného súdu znie, že prezumpcia neviny nie je napadnutým ustanovením v žiadnom smere porušená a názor o konflikte s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru je nesprávnym myšlienkovým konštruktom navrhovateľa. |
78. | Krajský súd vo svojom návrhu napokon namieta nesúlad napadnutého ustanovenia Trestného zákona aj s čl. 12 ods. 4 ústavy. Nesúlad napadnutej úpravy s uvedeným článkom ústavy namieta z dôvodu, že napadnutá úprava s odmietnutím poskytnutia vzorky vydychovaného vzduchu alebo vzorky krvi alebo iného biologického materiálu automaticky spája vznik trestnej zodpovednosti, čo nastoľuje otázku, či táto úprava neodvodzuje vznik trestnoprávneho postihu od výkonu práva odmietnuť poskytnutie dôkazu o vlastnej vine. |
79. | Podľa čl. 12. ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. |
80. | V zmysle citovaného ustanovenia ústavy uplatnenie základných práv a slobôd podľa ústavy nesmie spôsobiť ujmu na akýchkoľvek, teda nielen ústavných, ale aj všetkých ostatných právach tomu, kto ich uplatňuje (PL. ÚS 18/97). |
81. | Uvedené ustanovenie ústavy vo všeobecnosti vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo slobôd fyzickými alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma obsiahnutá v čl. 12 ods. 4 ústavy ukladá zákonodarcovi ústavnú povinnosť, aby pri právnej úprave akéhokoľvek práva vylúčil vznik akejkoľvek ujmy, ktorú by jeho „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá a základná požiadavka, ktorá pre zákonodarcu z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva, je, aby konkrétna právna úprava nejakého konkrétneho práva nespájala či dokonca nepodmieňovala jeho nadobudnutie alebo využívanie s predchádzajúcim uplatnením alebo neuplatnením niektorého základného práva alebo slobody. Len vylúčením spätosti a vzájomnej podmienenosti pri nadobúdaní alebo uplatňovaní práva s niektorým zo základných práv alebo slobôd podľa ústavy sa vylúči možnosť vzniku akejkoľvek ujmy na takomto práve (PL. ÚS 18/97). |
82. | Právna úprava akéhokoľvek práva by preto v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy mala byť charakterizovaná absenciou vzájomného prepojenia (podmienenia) ako pri jeho nadobúdaní, tak aj pri jeho uplatňovaní konkrétnymi subjektami s niektorým z ich základných práv alebo slobôd podľa ústavy. Len takáto právna úprava je totiž schopná v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy zabezpečiť rovnaké podmienky pre všetkých „užívateľov“ (potenciálnych užívateľov) predmetného práva, a to bez ohľadu na to, či si predtým uplatnili, alebo neuplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd, a tým súčasne garantovať aj rovnosť v ich právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. A len takáto právna úprava nie je schopná spôsobiť ujmu na právach vzniknutú v dôsledku toho, že niektoré subjekty si predtým uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd (PL. ÚS 18/97). |
83. | Právna úprava akéhokoľvek práva by preto v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy v žiadnom prípade nemala zohľadňovať: (i) skutočnosť, že si niekto uplatnil niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd podľa ústavy, (ii) túto skutočnosť premietnuť do právnej úpravy nadobúdania alebo uplatňovania konkrétneho práva, a to tak, že (iii) v dôsledku tohto premietnutia je táto právna úprava odlišná u tých osôb, ktoré si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd podľa ústavy v porovnaní s tými osobami, ktoré si takéto základné právo alebo slobodu neuplatnili (PL. ÚS 18/97). |
84. | Pojem „ujma na právach“ obsiahnutý v čl. 12 ods. 4 ústavy nemožno stotožňovať len s nemožnosťou uplatňovať už nadobudnuté právo. Pod týmto pojmom je potrebné chápať aj akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, ktoré sa prejavilo v porušení ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ako výlučný a jediný dôsledok predošlého uplatnenia niektorého zo základných práv alebo slobôd. O ujme na práve možno hovoriť tiež vtedy, ak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie bolo predošlé uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd (PL. ÚS 18/97). |
85. | Podľa ústavného súdu napadnuté legislatívne ustanovenie neporušuje čl. 12 ods. 4 ústavy, keďže jeho uplatňovanie nespája, nevylučuje ani nijako neobmedzuje a nepodmieňuje nadobudnutie alebo uplatňovanie nejakého práva s predchádzajúcim uplatnením alebo neuplatnením základného práva alebo slobody podľa ústavy. Podrobenie sa vyšetreniu na zistenie návykovej látky je pri splnení zákonných podmienok výzvy na podrobenie sa vyšetreniu povinnosťou osoby, ktorá má byť vyšetrená, ktorá (povinnosť) nie je eliminovaná obsahovo protismerným právom dotknutej osoby nepodrobiť sa označenému úkonu (a to ani na základe zákazu sebaobviňovania v kontexte čl. 47 ods. 1 ústavy). Keďže taká osoba predmetným právom nedisponuje, nemôže ho ani uplatňovať, preto jeho neoprávnené uplatňovanie nemôže vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu vyvolávať nesúlad s čl. 12 ods. 4 ústavy. |
86. | Ústavný súd preto nevyhovel návrhu krajského súdu ani v časti namietaného nesúladu napadnutého ustanovenia Trestného zákona s čl. 12 ods. 4 ústavy. |
87. | Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Peter Straka k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia. |