Čakajte prosím...
Publikováno:
97/2011 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Uznesenie
Právna veta:
Ústavou Slovenskej republiky garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno vykladať tak, že by iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálne možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie je dotknutý fundamentálny základ nezávislosti súdnej moci spočívajúci v nezávislosti sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci založené na tvrdení, že o veciach týkajúcich sa súdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii súdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného princípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických a právnych štátov.
Ak ústavodarca na rozdiel od iných ústavných funkcií neustanovil dôvody, na základe ktorých možno členov Súdnej rady Slovenskej republiky odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému zloženiu Súdnej rady Slovenskej republiky pozostávajúcej zo zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z Ústavou Slovenskej republiky ustanoveného spôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú vo veciach týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky.
Ústavou Slovenskej republiky ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) Súdnej rady Slovenskej republiky by stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia Súdnej rady Slovenskej republiky po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň podstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril právomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov Súdnej rady Slovenskej republiky, t. j. sudcov Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky, prenášať na pôdu Súdnej rady Slovenskej republiky svoje predstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu zodpovedajúcom počtu členov Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej rozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie Súdnej rady Slovenskej republiky a spôsob jej uznášania vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery medzi členmi Súdnej rady Slovenskej republiky a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu zodpovedá oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“, resp. aj z iného Ústavou Slovenskej republiky alebo zákonom neustanoveného dôvodu.