Úvod

Publikácia je prvým komentárom k tlačovému zákonu, vydaným v Slovenskej republike. Vychádza v roku dvadsiateho výročia nežnej revolúcie, ktorá bola začiatkom návratu k tradičným demokratickým hodnotám, teda aj k slobode prejavu. Totalitný štát formálne garantoval slobodu prejavu, ale negarantoval slobodu po prejave. Navyše, v centrálne regulovanej ekonomike bolo množstvo administratívnych nástrojov ako obmedziť nielen slobodu prejavu, ale aj skutočnú pluralitu médií. Bez poznania histórie nemožno pochopiť vývoj určitých inštitútov, či práva ako takého. Inak to nie je ani v prípade tlačového práva. Rozhodli sme sa preto uskutočniť krátku analýzu vývoja tlačového práva na území Slovenska po roku 1918. Nejde nám o komplexnú analýzu právneho stavu. Sústredíme sa len na najdôležitejšie zákony a inštitúty v tejto oblasti v časovom období, kedy došlo k striedaniu politických režimov a štátnych útvarov.

V demokratickej spoločnosti je sloboda prejavu základom všetkých práv. Osobitná pozornosť je práve preto venovaná významu slobody prejavu pre fungovanie modernej demokratickej spoločnosti. Autori v tejto súvislosti rozoberajú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj poukazujú na vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. K novému tlačovému zákonu ešte neexistuje judikatúra. Aplikujúc doterajšiu rozhodovaciu prax našich súdov k predchádzajúcemu tlačovému zákonu a k ochrane osobnosti a naše osobné skúsenosti z obdobných sporov, ktoré nie sú publikované, usilujeme sa dať odpoveď na čo najviac relevantných otázok.

Hoci sa zmenili spoločenské pomery, ústavnoprávne garancie slobody prejavu a tlače rovnako, ako aj garantovanie týchto práv medzinárodných dohovorov o ľudských právach záväzných pre Slovenskú republiku, faktické postavenie novinárov nebolo a nie je ani dnes vôbec jednoduché. Pritom bez slobody prejavu by neboli odhalené mnohé podvody, škandály, ktoré by si mocní tohto sveta nepriali zverejňovať. Niektorí politici sú vzorom demokracie, len pokiaľ sú v opozícii, a často sa usilujú, ak už nie o obmedzovanie slobody prejavu v priamej či nepriamej forme, tak aspoň o sťaženie jej výkonu. Zvlášť v 90. rokoch dochádzalo v Slovenskej republike k excesom, ktoré nie sú akceptovateľné pre demokratickú krajinu. Preto sa niet ani čo čudovať, že bolo publikovaných viacero správ, ktoré konštatovali, že sloboda prejavu na Slovensku v týchto rokoch bola v mnohých oblastiach iba formálna. Existovalo totiž množstvo skutočností, ktoré slobodu prejavu na Slovensku minimálne spochybňovali. Novinári boli delení na dve skupiny – provládni a opoziční. Takzvané provládne médiá boli uprednostňované pri poskytovaní informácií od štátnych orgánov, rozhovorov od vládnych politikov či uverejňovaní reklamy štátom ovládaných podnikov. Tlak vládnej moci na ostatné médiá sa prejavoval v celom rade súdnych sporov, či informáciami o možnom sledovaní novinárov Slovenskou informačnou službou, kriticky sa vyjadrujúcich voči vládnej koalícii.

V čase odovzdávania rukopisu tohto komentára (september 2009) sme opäť svedkami narastania súdnych sporov voči tlačovým vydavateľom. Určitým politikom súdy prisudzujú neprimerané náhrady nemajetkovej ujmy, čo môže viesť až k likvidácii postihnutých médií. Navyše, história z polovice deväťdesiatych rokov sa opakuje. Novinári často nedostávajú vždy odpovede na svoje legitímne otázky od štátnych orgánov, pri nepríjemných otázkach sú označovaní niektorými politikmi ako „idioti“, „prostitútky“ či „slizké hady“.

Na strane druhej nové možnosti uplatňovania slobody prejavu, ale aj zvýšené nároky na rýchlosť a objem spracovaných informácií spôsobujú publikovanie nepravdivých skutkových tvrdení či pravdu skresľujúcich údajov. Nemožno však zabúdať aj na prípady zámernej škandalizácie, či úmyselného uvádzania nepravdivých tvrdení. Navyše, na Slovensku dochádza k „bulvarizácii“ dokonca aj mienkotvorných médií. Preto tlačový zákon musí obsahovať aj dostatočné páky proti zneužívaniu slobody prejavu.

Aj napriek týmto negatívnym skutočnostiam mediálna moc má aj na Slovensku nezastupiteľné miesto a dopĺňa tradičné trojdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Navonok rozvoj elektronických médií a internetu tlačové médiá akoby potláčal do úzadia. Ich význam je stále nepopierateľný, preto potreba prijatia nového tlačového zákona bola viac ako naliehavá. Starý tlačový zákon často len formálne garantoval práva novinárov, či dokonca ani neobsahoval tradičné inštitúty tlačového práva ako napr. ochranu redakčného tajomstva.

Samotná cesta k novému tlačovému zákonu nebola vôbec jednoduchá. Veľké očakávania novinárov spájané s prijatím nového zákona okamžite po nežnej revolúcii v roku 1989, či neskôr v roku 1998 po páde tretej Mečiarovej vlády, sa nenaplnili. A tak sme na nový tlačový zákon museli čakať až do roku 2008. Ani jeho prijatie sa nezaobišlo bez boja medzi vydavateľmi a novinármi na strane jednej a predkladateľom – Ministerstvom kultúry SR na strane druhej. Prijatá verzia nemusí byť konečným znením tlačového zákona. Časť ustanovení tohto zákona bola napadnutá skupinou poslancov pre ich údajnú protiústavnosť na Ústavnom súde SR.

V Bratislave, 17. november 2009

Autori