Úvod

1. Všeobecne k rozhodcovskému konaniu

Na úvod je potrebné vymedziť rozhodcovské konanie ako osobitný právny inštitút.

Definícii sa podrobnejšie venujeme v komentári k § 1. Na tomto mieste si však dovoľujeme citovať definíciu použitú v dôvodovej správe k zákonu č. 336/2014 Z. z.: „Ide o alternatívne riešenie súdnych sporov, definované ako súkromnoprávne konanie, ktoré sa uskutočňuje pod kontrolou a na základe zmluvy účastníkov, ktorou je spor predkladaný k posúdeniu nimi vybranému nezávislému subjektu a v ktorom výsledkom konania je rozhodnutie sporu s konečnou platnosťou vo forme rozhodnutia rozhodcu. Výsledkom je rozhodnutie záväzné pre účastníkov a vynútiteľné zákonnými prostriedkami. V rámci kategorizácie konaní je to konanie pred mimosúdnymi orgánmi.“ Priliehavé je taktiež vymedzenie v stanovisku Ústavného súdu SR, Plz. ÚS 5/2015, podľa ktorého „rozhodcovské konanie je inštitútom sú-kromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcom ani rozhodcovským súdom nie je formálne ani materiálne zverený výkon verejnej moci“.

Do tretice si dovolíme citovať Ústavný súd ČR, podľa ktorého „charakter rozhodčí činnosti je založený smlouvou delegující vůlí stran a její výsledek je činností narovnávající ve smyslu § 585 obč. zák. Výsledek pak je kvalifikovanou formou závazku a jako takový je též závazný. Rozhodce nenalézá právo, ale tvoří (eventuálně napevno staví, vyjasňuje, tedy narovnává) závazkový vztah v zastoupení stran. Jeho moc tedy není delegovaná svrchovanou mocí státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj osud, kterou mu svěřily“ .⁷

Kľúčovým aspektom týchto definícií je súkromnoprávny charakter rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd nie je verejnoprávnym⛘orgánom a nie je mu zverený výkon verejnej moci.⁸ Taktiež ho nemožno charakterizovať ako súd v zmysle čl. 141 Ústavy SR.⁹ Rozhodcovský súd na základe autonómneho aktu strán urovnáva, resp. konštatuje záväzok, ktorý medzi nimi existuje. Výsledkom tejto činnosti je kvalifikovaná forma aktu – rozhodcovský rozsudok – ktorý na základe zákona vyvoláva účinky res iudicata a predstavuje exekučný titul.¹⁰ To však nespochybňuje podstatu, podľa ktorej rozhodcovské konanie zostáva primárne inštitútom súkromného práva, v rámci ktorého subjekty realizujú svoju zmluvnú autonómiu.

S týmto úzko súvisí aj aplikácia čl. 6 EDĽP na rozhodcovské konanie. Prikláňame sa k názoru, že rozhodcovský súd ako subjekt sú-kromného práva nie je bez ďalšieho viazaný čl. 6 EDĽP.¹¹ ESĽP, resp. Komisia v minulosti judikovali, že slobodné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy zakladajúce čiastočné vzdanie sa práv vyplývajúcich z čl. 6⛘ods. 1 EDĽP je v súlade s týmto článkom.¹² Práva garantované čl. 6 EDĽP a čl. 46 Ústavy SR však môžu „prežarovať“ do rozhodcovského konania, a to najmä v rámci výkladu zásady rovnosti a práva byť vypočutý (pozri komentár k § 17), ako aj v rámci výkladu pojmu „verejný poriadok“ (pozri komentár k § 40). Samotný rozhodcovský súd však bez ďalšieho nie je orgánom, ktorý by mohol byť viazaný ústavnoprávnymi zárukami.

2. Filozofické základy

V arbitrážnej literatúre možno identifikovať nasledujúce teoretické východiská arbitráže.¹³

3. História arbitráže v medzinárodnom kontexte

V literatúre sa ako začiatky obchodnej arbitráže spomínajú príklady zo starovekého Blízkeho východu, Grécka a Ríma.¹⁸ Arbitráž bola ako spôsob riešenia sporov bežná medzi obchodníkmi v stredovekej Európe¹⁹ a v západoeurópskych štátoch sa ďalej rozvíjala v období novoveku.²⁰ Na účely tejto práce nepovažujeme za potrebné podrobne analyzovať staršiu históriu medzinárodnej arbitráže. Relevantné je však stručne zhrnúť medzinárodný vývoj v 20. storočí.

Začiatkom 20. storočia obchodné kruhy vo vyspelých štátoch požadovali vytvorenie efektívneho rámca na cezhraničnú arbitráž ako⛘spôsob riešenia sporov. Významnú rolu v tomto vývoji hrala Medzinárodná obchodná komora (International Chamber of Commerce – ICC – založená v roku 1919), pod ktorej záštitou došlo k vyjednaniu a uzavretiu Ženevského protokolu o doložkách o rozhodcovi z roku 1923. Protokol zaväzoval štáty uznať rozhodcovskú zmluvu.²¹ Podľa Garyho Borna hral tento protokol rozhodujúcu – hoci často podceňovanú – rolu pri vývoji medzinárodnej obchodnej arbitráže.²²

V roku 1927 nasledoval Ženevský dohovor o vykonateľnosti cudzích rozhodcovských výrokov, ktorý požadoval uznávanie cudzích rozhodcovských rozsudkov a vylučoval meritórny prieskum rozhodcovských rozsudkov v rámci uznania a výkonu.²³ V praxi však Ženevský dohovor viedol k tzv. dvojitému exequatur – rozhodcovský rozsudok bolo potrebné najprv uznať v štáte vydania a až následne v štáte výkonu²⁴ – čo limitovalo jeho praktické využitie.

Napriek určitým nedostatkom hrali oba medzinárodnoprávne inštrumenty významnú rolu pri vývoji medzinárodnej arbitráže. V roku 1959 nasledoval Newyorský dohovor, ktorý je do dnešného dňa zá-kladným kameňom medzinárodnej arbitráže a ktorému sa podrobnejšie venujeme v komentári k § 46 a nasl.

V európskom kontexte je popri Newyorskom dohovor relevantný aj Európsky dohovor z roku 1961. Jeho cieľom bolo predovšetkým uľahčiť riešenie sporov v rámci obchodných vzťahov medzi vtedajším západným a východným blokom. Československá republika bola zmluvnou stranou Európskeho dohovoru (pozri oznámenie č. 176/1964 Zb.) a dohovor je na základe sukcesie záväzný aj pre Slovenskú republiku (pozri oznámenie č. 53/1994 Z. z.). Inštitúcia poverená Slovenskou republikou podľa čl. X ods. 6 Európskeho dohovoru je SOPK (pozri oznámenie č. 303/2013 Z. z.). Komplexné pojednanie⛘o význame Európskeho dohovoru presahuje ambície tejto práce a v tomto smere odkazujeme na špecializovanú literatúru. V komentári k vybraným ustanoveniam sa však stručne vyjadríme aj k praktickému významu Európskeho dohovoru.

V investičnej arbitráži so štátmi majú ďalej veľký medzinárodný význam Dohovor ICSID a bilaterálne investičné zmluvy medzi je-dnotlivými štátmi. Investičná arbitráž je však vysoko špecializovanou oblasťou, ktorá presahuje rozsah tohto komentára a nebudeme sa jej podrobnejšie venovať. Pokiaľ ide o úvod do tejto problematiky odkazujeme na zahraničnú literatúru.²⁵

V rámci medzinárodného historického vývoja je potrebné spomenúť Modelový zákon UNCITRAL z roku 1985. Cieľom Modelového zákona je slúžiť ako jednotný vzor národným zákonodarcom pri prijímaní arbitrážnej legislatívy. Modelový zákon bol revidovaný v roku 2006 a niektoré ustanovenia boli upravené (predovšetkým bola v čl. 17 a nasl. vložená komplexná úprava predbežných opatrení vydávaných rozhodcovskými súdmi). UNCITRAL vedie zoznam štátov, ktorých legislatíva je založená na Modelovom zákona.²⁶ Ide o viac ako 100 štátov, medzi ktorými možno nájsť mnoho rozvojových krajín, ako aj rozvinuté jurisdikcie. Na zozname sa nachádzajú aj štáty, s ktorými Slovenská republika zdieľa právnu tradíciu a históriu (Rakúsko, Nemecko, Maďarsko a Poľsko, nie však Česká republika).

Je zaujímavé, že legislatíva viacerých tradičných „arbitrážnych veľmocí“ (Anglicko, Francúzsko, Švajčiarsko alebo Švédsko) nie je založená na Modelovom zákone a v mnohých dôležitých aspektoch sa odlišuje. Tieto štáty však súlad s Modelovým zákonom pre svoju atraktívnosť ako miesta rozhodcovského konania nepotrebujú. Práve naopak, legislatívne špecifiká môžu byť dôvodom, pre ktorý sú tieto štáty vyhľadávaným miestom rozhodcovského konania. Pre štáty, ktoré však nie sú takými vyhľadávanými miestami medzinárodnej arbitráže, môže implementácia Modelového zákona naopak pomôcť, nakoľko sa pre medzinárodnú arbitrážnu komunitu stanú predvídateľné.⛘

Slovenská republika sa pri prijímaní zákona o rozhodcovskom konaní v pôvodnom znení v roku 2002 výrazne inšpirovala Modelovým zákonom z roku 1985. Vzhľadom na niektoré významné rozdiely však Slovenská republika nebola vyhodnotená ako štát Modelového zákona. Zákonom č. 336/2014 Z. z. boli odstránené niektoré podstatné rozdiely a boli implementované niektoré ustanovenia Modelového zákona z roku 2006. Od roku 2015 je tak aj Slovenská republika považovaná za štát Modelového zákona.

4. História arbitráže na Slovensku

Rozhodcovské konanie bolo ako inštitút procesného práva známe už v prvorepublikom a predtým rakúskom a uhorskom práve. Bolo chápané ako súkromnoprávne zverenie veci na prejednanie a rozhodnutie súkromným osobám, a teda jej odňatie štátnym súdom. Základom rozhodcovskej právomoci mohla byť zmluva alebo iný právny akt vrátane poslednej vôle alebo stanov. Rozhodcovská zmluva zakladala nepríslušnosť všeobecných súdov, ktorá však musela byť včas namietaná a neprihliadalo sa na ňu ex offo. Rozhodcovský rozsudok mohol byť podkladom exekúcie. V prípade taxatívne vymenovaných vád bolo možné domáhať sa žalobou na súde neúčinnosti rozhodcovského rozsudku.²⁷

V období socializmu sa vnútroštátne hospodárske spory riešili v tzv. štátnej arbitráži podľa zákona č. 99/1950 Sb. o hospodárskych zmluvách a štátnej arbitráži a vládneho nariadenia č. 47/1953 Zb. o štátnej arbitráži. Neskôr išlo o tzv. hospodársku arbitráž podľa zákona č. 121/1962 Zb. o hospodárskej arbitráži. Ako aj napovedá jej názov, štátna arbitráž nebola súkromnoprávnym spôsobom riešenia sporov v zmysle súčasnej úpravy.

Rozhodcovské konanie bolo taktiež upravené v § 648 až 654 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1950, avšak iba pre potreby československých právnických osôb. Úprava rozhodcovského konania nebola prevzatá do Občianskeho súdneho poriadku z roku 1964.

Relatívne štandardným predpisom o rozhodcovskom konaní bol zákon č. 98/1963 Zb. o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a výkone rozhodcovských rozhodnutí. Rozhodcovské⛘konanie podľa citovaného zákona však bolo limitované na medzinárodný obchodný styk. Aplikácia tohto zákona bola zákonom č. 120/1994 Z. z. rozšírená aj na tuzemský obchodný styk. Pokiaľ ide o podrobnejšie pojednanie o histórii rozhodcovského konania na slovenskom území odkazujeme na iných autorov.²⁸

Prvú komplexnú úpravu rozhodcovského konania v samostatnej Slovenskej republike predstavoval zákon č. 218/1996 Z. z., ktorý síce obsahoval viaceré moderné inštitúty, tieto však neboli vždy dotiahnuté. Veľmi reštriktívne bolo nastavené právo zriaďovať stále rozhodcovské súdy.²⁹

Citovaný zákon bol nahradený súčasným zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ambíciou zákonodarcu pri prijatí uvedeného zákona bolo implementovať Modelový zákon. Vo viacerých otázkach sa však zákonodarca pridržiaval dovtedajšej česko-slovenskej úpravy (napr. pri formulovaní dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku). Zákon o rozhodcovskom konaní v čase svojho prijatia neobsahoval osobitnú úpravu spotrebiteľskej arbitráže, čo v praxi viedlo k masívnemu využívaniu (a niekedy, žiaľ, aj zneužívaniu) rozhodcovského konania v oblasti spotrebiteľského práva. Táto skutočnosť viedla k prijatiu zákona č. 71/2009 Z. z., ktorým sa do zákona o rozhodcovskom konaní implementovali niektoré mechanizmy na ochranu spotrebiteľov.

Tieto sa na jednej strane ukázali ako nedostatočné na ochranu spotrebiteľov. Zároveň však prispeli k reštriktívnej pro-spotrebiteľskej judikatúre súdov. Zatiaľ čo táto judikatúra mohla byť odôvodnená v spotrebiteľskej arbitráži, v dôsledku neexistencie jednoznačného delenia medzi spotrebiteľskou a ne-spotrebiteľskou arbitrážou sa jej závery často aplikovali na rozhodcovské konanie ako také, čo viedlo⛘k zníženiu predvídateľnosti a flexibility aj v oblasti komerčnej arbitráže. Štúdia vypracovaná pre Európsky parlament porovnávajúca arbitrážnu legislatívu a prax v členských štátoch EÚ a Švajčiarsku konštatovala v roku 2014 na Slovensku veľmi tristný stav. V prieskume otvorenosti právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne s Lotyšskom) umiestnila na poslednom (!) mieste. Ako dôvody tohto neutešeného stavu sa uvádzali štrukturálne slabiny slovenského rozhodcovského práva, odpor voči arbitráži zo strany slovenskej justície a vznik veľkého množstva neregulovaných rozhodcovských inštitúcií zriaďovaných často za účelom zisku bez dostatočných ohľadov na férovosť a poctivosť administrovaných konaní.³⁰

Zákonodarca zrejme aj z týchto dôvodov v roku 2014 pristúpil k rozsiahlej novele zákona o rozhodcovskom konaní (č. 336/2014 Z. z.) a zároveň k prijatiu samostatného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Tým došlo k oddeleniu oboch úprav, čo umožnilo robustnú ochranu spotrebiteľov v spotrebiteľskej arbitráži a zároveň príklon k flexibilnému nastaveniu ne-spotrebiteľskej arbitráže v súlade s Modelovým zákonom.³¹ Ako bolo uvedené vyššie, od roku 2015 sa Slovenská republika považuje za štát Modelového zákona.

5. Výhody a nevýhody rozhodcovského konania

V súvislosti s rozhodcovským konaním ako spôsobom riešenia sporov sa v literatúre spomínajú viaceré výhody.³² Redfern a Hunter⛘-hovoria o dvoch najdôležitejších výhodách, za ktoré označujú možnosť zvoliť si neutrálne miesto konania a neutrálny tribunál, ako aj jednoduchosť uznania a výkonu v iných štátoch.³³

Po prvé, v medzinárodnom kontexte je mimoriadne dôležité, že strany z odlišných štátov si môžu zvoliť neutrálne fórum a vylúčiť tak obavy, že v prípade sporu bude jedna z nich „hrať na domácom ihrisku“.

Po druhé, uznanie a výkon rozhodnutí cudzích súdov (mimo bruselského režimu v rámci Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru) nie sú vždy jednoduché. V mnohých prípadoch sa vyžaduje vzájomnosť a štáty často nie sú náchylné uznávať rozhodnutia cudzích súdov. Uznanie a výkon rozhodcovských rozsudkov je podstatne jednoduchšie. Vzhľadom na úspech Newyorského dohovoru, ktorého zmluvnou stranou je veľká väčšina štátov sveta, možno pri uznávaní a výkone rozhodcovských rozsudkov v cudzine v zásade vždy očakávať, že prieskum bude obmedzený na taxatívne vymenované vady podľa čl. V Newyorského dohovoru (aj keď ich výklad sa v jednotlivých štátoch môže líšiť).

V medzinárodnom, ako aj vnútroštátnom kontexte možno ďalej hovoriť o výhodách samotného priebehu rozhodcovského konania. Možnosť strán ustanoviť rozhodcovský súd alebo dohodou stanoviť kvalifikačné kritériá na rozhodcov umožňuje, aby spor rozhodovali odborníci v danej špecifickej oblasti. Nemusí ísť nevyhnutne o právnikov a môže ísť o technických odborníkov v oblasti sporu (napr. stavebníctvo).

Ďalšou výhodou je finalita rozhodcovského rozsudku. S výnimkou taxatívneho výpočtu dôvodov na zrušenie, ktoré sú zväčša procesného charakteru (pozri komentár k § 40), nepodlieha rozhodcovský rozsudok žiadnemu ďalšiemu prieskumu (ak nebol vyslovene dohodnutý prieskum inými rozhodcami, k tomu pozri komentár k § 37). Táto skutočnosť je, samozrejme, dvojsečná zbraň a je potrebné dosiahnuť rovnováhu medzi spomínanou finalitou na jednej strane a správnosťou, resp. spravodlivosťou rozhodcovského rozsudku na strane druhej.⛘

Vo väčšine prípadov je však rýchle a finálne vyriešenie sporu v záujme strán.

S týmto úzko súvisi aj rýchlosť konania a často nižšie náklady ako v konaní pred súdmi, ktoré sa typicky vyznačuje minimálne dvoma inštanciami.

Rozhodcovské konanie ďalej umožňuje stranám flexibilne si dohodnúť proces, ktorý zodpovedá potrebám ich sporu a nemusí zodpovedať formálnemu postupu štátnych súdov. Ako je podrobne uvedené v komentári k § 26, procesné pravidlá ustanovené v zákone o rozhodcovskom konaní sú až na obmedzené výnimky dispozitívneho charakteru a strany si tak svoj proces môžu štrukturovať v rámci svojej zmluvnej autonómie.

V neposlednom rade je výhodou rozhodcovského konania aj dôverný charakter. Konanie pre súdmi je z ústavnoprávnych dôvodov verejné. O vylúčení verejnosti je potrebné osobitne rozhodnúť a aj v tom prípade sú vyhlásenie rozsudku a informácia o samotnom konaní vždy verejné. Pre strany môže byť často dôležité, aby informácia nielen o predmete ich sporu, ale aj o spore ako takom zostala dôverná. Takúto dôvernosť umožňuje rozhodcovské konanie.

Pre úplnosť je taktiež potrebné poukázať na niektoré nevýhody rozhodcovského konania, uvádzané v literatúre.³⁴ Medzi týmito sa často spomínajú náklady konania. Tento aspekt však nie je možné paušalizovať a je potrebné vždy prihliadať na náklady konkrétneho konania pred konkrétnou rozhodcovskou inštitúciou. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie je štandardne jednostupňové, je potrebné brať do úvahy úspory nákladov odvolacieho prieskumu. Existujú konštelácie, v ktorých je rozhodcovské konanie nákladovo efektívnejšou formou riešenia sporov. Vo všeobecnosti však zrejme platí, že rozhodcovské konanie bude nákladnejšie ako konanie pred súdom.

Medzi ďalšími nevýhodami sa uvádza časová náročnosť ustanovenia rozhodcovského súdu a s tým súvisiace prieťahy na začiatku konania. Problémom môžu byť taktiež inherentné limity rozhodcovskej⛘právomoci – rozhodcovský súd nemôže vykonávať právomoc voči tretím osobám ako napríklad svedkom. Takisto je problematické spojiť viaceré súvisiace konania do jedného. Objavujú sa tiež názory, že rozhodcovské konanie sa postupne formalizuje, približuje k súdnemu konaniu, a tak stráca výhodu nižších nákladov a rýchlejšieho priebehu.³⁵

Ako už bolo uvedené vyššie, nevýhodou rozhodcovského konania môže byť aj spomínaná finalita, ktorá síce vedie k relatívne rýchlemu rozhodnutiu sporu, zároveň však znemožňuje prieskum aj meritórne nesprávnych rozhodnutí.⛘