O autorovi

Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc. vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Najvyššiu vedeckú hodnosť doktora právnych vied (DrSc.) získal v dosiaľ na Slovensku najnižšom veku 39 rokov (1991). Za docenta ústavného práva sa habilitoval na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Ako hosťujúci profesor prednášal jeden semester na University of Texas (Austin, 1998).

Slovenské ústavné právo prechádza od okamihu vzniku samostatného Slovenska veľmi výrazným a dynamickým prerodom. Na tomto pohybe sa nemalou mierou podieľa Ján Drgonec originálnymi a neraz myšlienkovo odvážnymi prácami zverejňovanými v podobe vedeckých monografií, ako aj v podobe štúdií a článkov v odborných právnických časopisoch. Prehľad publikácií doc. Drgonca sa dostal na číslo 247, pričom 36 evidovaných prác bolo uverejnených v zahraničí (Anglicko, Česká republika, Francúzsko, Grécko, Juhoafrická republika, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Španielsko, Švajčiarsko, Wales). Nad kvantitou jeho publikačnej činnosti dominuje kvalita. Do dejín slovenského ústavného práva sa zapísal doktrínou o ručení štátu za základné práva a slobody pozitívnym záväzkom, potom myšlienkami o neústavných ústavných zákonoch a o právomoci Ústavného súdu SR zrušiť také ústavné zákony zverejnenými roku 2014 v prvom vydaní knihy Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, ktoré v rozsahu niekoľkých desiatok strán Ústavný súd prijal za svoje, keď ich v januári 2019 zahrnul do odôvodnenia svojho nálezu PL. ÚS 21/2019 o nesúlade ústavného zákona č. 71/2014 Z. z. s normami ústavy a napokon koncepciou ústavnej ochrany hospodárstva Slovenskej republiky. Výrazný je aj jeho vklad do rozvoja predstáv o základných právach a slobodách. Od roku 1999 v odborných právnických časopisoch publikoval články o ústavnoprávnych dôvodoch, ktoré svedčia v prospech zrušiteľnosti amnestie. Roku 1993 sa stal sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky pre prvé funkčné obdobie (21. januára 1993 – 20. januára 2000). Tým sa mu naskytla príležitosť vyviesť ústavné právo zo zajatia fráz v učebniciach a právnej teórii do právnej praxe, uplatniť ústavu. Za sedem rokov ako sudca spravodajca pripravil 26 návrhov nálezov o porušení Ústavy SR, v ktorých je precedentne vymedzený účel, obsah a rozsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95; II. ÚS 22/96), práva na súkromie (II. ÚS 94/95), práva na informácie (II. ÚS 28/96; II. ÚS 10/1999) a slobody prejavu (PL. ÚS 15/1998). Pripravil riešenie ojedinelého prípadu uplatnenia základného práva občana na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky (II. ÚS 8/96), pravidlá normotvornej činnosti orgánov územnej samosprávy (II. ÚS 94/95; II. ÚS 45/96), aj zásady ochrany hospodárskej súťaže podľa Ústavy Slovenskej republiky (PL. ÚS 7/96; PL. ÚS 13/97).

Bol tiež členom Súdnej rady Slovenskej republiky v jej prvom funkčnom období (2002 – 2007). Pôsobil ako poslanec Národnej rady SR vo volebnom období (2002 – 2006), keď vykonával funkciu predsedu Ústavného výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Od roku 2000 do júla 2016 bol členom Slovenskej advokátskej komory. Ústavný súd dvadsaťkrát rozhodol nálezmi v prospech účastníkov, ktorých zastupoval. K nim patrila Národná rada SR (PL. ÚS 95/2011), skupina poslancov Národnej rady SR (PL. ÚS 4/02; PL. ÚS 29/05) v konaní o súlade právneho poriadku. V konaniach o sťažnostiach zastupoval Národnú radu SR (I. ÚS 238/04), Súdnu radu SR (III. ÚS 79/04) a veľakrát sťažovateľov z radov fyzických osôb a právnických osôb (napr. II. ÚS 391/08; II. ÚS 255/2010; I. ÚS 357/2010; IV. ÚS 447/2010; I. ÚS 312/2010; II. ÚS 276/2012; IV. ÚS 86/2012; II. ÚS 703/2014; II. ÚS 777/2014).

V rámci výkonu advokátskej praxe zastupoval sťažovateľov pred Európskym súdom pre ľudské práva, kde dosiahol rozhodnutia o porušení Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd vo veci porušenia ľudského práva na súkromie nezákonným odpočúvaním (Kvasnica v. Slovensko), vo veci práva pokojne užívať svoj majetok (Urbárska obec Trenčianske Biskupice v. Slovensko), vo veci porušenia osobnej slobody nezákonnou väzbou (Attila Kormoš v. Slovensko) a vo veci porušenia ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote (Untermayer v. Slovensko).